Úcta k sv. Alžbete Uhorskej (Durínskej)

Farnosť Bratislava - sv. Alžbety

"Patronát svätca poskytuje vzor lásky a zabezpečuje jeho orodovanie." KKC, 2156

Piesne a modlitby k sv. Alžbete Durínskej

Litánie k sv. Alžbete

Pieseň k sv. Alžbete

Pieseň k sv. Alžbete 2

Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Alžbeta Uhorská

Vatikán (20. októbra 2010, RV) – Pápež Benedikt XVI. na Námestí sv. Petra predniesol počas generálnej audiencie nasledujúcu katechézu:

Drahí bratia a sestry, dnes by som vám chcel porozprávať o jednej zo žien, ktoré v stredoveku vzbudili nezvyčajný obdiv: je to Alžbeta Uhorská, niektorými nazývaná aj Alžbeta Durínska.

Narodila sa v roku 1207, historici nevedia s istotou na ktorom mieste. Jej otcom bol bohatý a mocný uhorský kráľ Ondrej II. Kvôli posilneniu politických zväzkov sa oženil s nemeckou grófkou Gertrúdou z Andechs-Meranie, sestrou svätej Hedvigy, ktorá bola manželkou sliezskeho vojvodu. Alžbeta prežila na uhorskom dvore len štyri roky svojho detstva, spolu so svojou sestrou a tromi bratmi. Mala rada hry, hudbu a tanec, verne sa modlievala a bola pozorná voči chudobným – pomáhala im raz dobrým slovom, inokedy láskyplným gestom.

Jej šťastné detstvo bolo náhle prerušené, keď z ďalekého Durínska prišli rytieri, aby ju dopravili do jej nového domova v strednom Nemecku. V duchu zvykov tých čias, Alžbetin otec určil, že sa stane Durínskou princeznou. Gróf toho kraja bol jedným z najbohatších a najvplyvnejších európskych panovníkov trinásteho storočia a jeho zámok mal povesť strediska vznešenosti a kultúry. Avšak zábavy a oslavy ukrývali ambície feudálnych vládcov, ktorí medzi sebou často viedli vojny, a sporili sa aj s kráľovskou a cisárskou autoritou. V týchto okolnostiach gróf Hermann radostne privítal zasnúbenie svojho syna Ľudovíta s uhorskou princeznou. Alžbeta odišla zo svojej vlasti s bohatým venom a s veľkým sprievodom, v ktorom boli aj jej osobné slúžky: dve z nich zostali jej vernými priateľkami až do samého konca. Práve od nich máme cenné informácie o detstve a o živote našej svätice. Po dlhej ceste prišli do Eisenachu a vstúpili do pevnosti Wartburg, veľkého hradu týčiaceho sa nad mestom. Tu sa konali zásnuby Ľudovíta a Alžbety. Počas nasledujúcich rokov, zatiaľ čo sa Ľudovít učil za rytiera, Alžbeta a jej spoločníčky študovali nemčinu, francúzštinu, latinčinu, hudbu, literatúru a vyšívanie. Napriek tomu, že ich zásnuby mali politický motív, zrodila sa medzi nimi úprimná láska, živená vierou a túžbou plniť Božiu vôľu. Po smrti svojho otca, Ľudovít ako osemnásťročný začal vládnuť Durínsku. Alžbeta sa však stala terčom kritiky, pretože jej správanie nezodpovedalo životu na dvore. Už ich svadba nebola okázalá: časť peňazí na oslavu darovali chudobným. Vo svojej hlbokej citlivosti Alžbeta vnímala protirečenia medzi vierou, ktorú ľudia vyznávali a praktikami života kresťanov. Neznášala kompromisy. Raz, keď prišla do kostola na sviatok Nanebovzatia, zložila si korunu, položila ju pred kríž a ľahla si na zem so zahalenou tvárou. Keď ju jej svokra za toto gesto napomínala, odpovedala jej: „Ako ja, úbohé stvorenie, môžem nosiť korunu svetskej hodnosti, keď vidím môjho kráľa, Ježiša Krista, korunovaného tŕním?“ Tak ako sa správala pred Bohom, chovala sa aj k svojim poddaným. Vo Výrokoch štyroch služobníc nachádzame toto svedectvo: „Nedotkla sa jedla, kým sa neuistila, že pochádzalo z legitímneho majetku jej manžela. Chránila sa všetkého, čo bolo získané nespravodlivo a snažila sa odškodniť tých, ktorí násilím utrpeli škodu“ (č. 25 a 37). Je skutočným príkladom pre všetkých, ktorí majú vedúce úlohy: vykonávanie autority na každej úrovni musí byť uskutočňované ako služba spravodlivosti a láske, v neustálej snahe o spoločné dobro.

Alžbeta sa pravidelne venovala dielam milosrdenstva: dávala jesť a piť každému, kto zaklopal na jej dvere, zháňala oblečenie, platila dlhy, starala sa o chorých a pochovávala mŕtvych. Často zostupovala zo svojho hradu a spolu so svojimi služobníčkami navštevovala domy chudobných: nosila im chlieb, mäso, múku a ďalšie potraviny. Jedlo osobne rozdávala a pozorne kontrolovala odevy a lôžka chudobných. Keď o jej správaní referovali manželovi, nielenže sa na to nehneval, ale odpovedal tým, čo ju obviňovali: „Kým mi nepredá hrad, nevadí mi to, ba teším sa tomu!“ V tomto kontexte sa nachádza aj zázrak chleba, ktorý sa premenil na ruže: keď raz Alžbeta kráčala po ceste so zásterou plnou chleba pre chudobných, stretla manžela a ten sa jej spýtal, čo to nesie. Odkryla zásteru, a namiesto chleba sa v nej zjavili nádherné ruže. Práve tento symbol dobročinnej lásky sa často opakuje v zobrazeniach svätej Alžbety.

Mala veľmi šťastné manželstvo: Alžbeta pomáhala svojmu manželovi pozdvihnúť jeho ľudské kvality na nadprirodzenú úroveň a on zasa chránil jej štedrosť voči chudobným a jej snahu o zbožný život. S veľkým obdivom pre jej veľkú vieru, hovoriac o pozornosti, ktorú venovala chudobným, povedal raz Ľudovít svojej manželke: „Drahá Alžbeta, bol to sám Kristus, ktorého si umyla a nasýtila, o ktorého si sa postarala.“ Tu vidíme svedectvo o tom, ako viera a láska k Bohu i k blížnemu dokážu posilňovať rodinný život a prehlbovať manželskú jednotu.

Mladý pár našiel duchovnú podporu u Menších bratov, ktorí sa od roku 1222 rozšírili v Durínsku. Medzi nimi si Alžbeta zvolila pátra Rudigera, ktorý sa stal jej duchovným vodcom. Keď jej porozprával príbeh obrátenia mladého bohatého obchodníka – Františka z Assisi, Alžbeta sa ešte viac oduševnila pre napredovanie v kresťanskom živote. Od toho okamihu bola ešte rozhodnejšia v nasledovaní chudobného a ukrižovaného Krista prítomného v chudobných. Ani keď sa jej narodil prvý syn, po ktorom nasledovali ďalší dvaja, naša svätica nezanechala svoje diela dobročinnej lásky. Okrem toho pomohla Menším bratom postaviť kláštor v Halberstadte: jeho predstaveným sa stal páter Rudiger. Duchovné vedenie Alžbety potom prevzal Konrád z Marburgu.

Ťažkou skúškou bola pre ňu rozlúčka s manželom Ľudovítom IV., ktorý sa koncom júna 1227 pridal ku krížovej výprave cisára Fridricha II, pripomínajúc svojej manželke, že taká bola vždy tradícia pre durínskych panovníkov. Alžbeta mu odpovedala: „Nebudem ťa zdržiavať. Darovala som sa celá Bohu a teraz mu musím darovať aj teba.“ Vojsko však zdecimovala horúčka, ktorej podľahol aj Ľudovít: zomrel v Otrante ešte pred nalodením sa na cestu, v septembri 1227, vo veku 27 rokov. Keď sa Alžbeta dozvedela o jeho smrti, bola ňou tak bolestne zasiahnutá, že sa utiahla do samoty. Potom však, posilnená modlitbou a útechou nádeje na stretnutie vo Večnosti, začala sa zaujímať o záležitosti kráľovstva. Čakala ju však ďalšia skúška: jej švagor si uzurpoval moc v Durínsku, vyhlásil sa za Ľudovítovho dediča a Alžbetu označil za svätuškárku, ktorá nie je schopná vládnuť. Mladú vdovu s tromi synmi vyhnali z hradu Wartburg a ona si musela hľadať útočište. Zostali s ňou len dve priateľky, ktoré ju sprevádzali a jej deti zverili do opatery Ľudovítovým priateľom. Putujúc po dedinách, Alžbeta pracovala, kde ju prijali, pomáhala chudobným, priadla a šila. Počas tejto kalvárie, ktorú znášala s veľkou vierou, trpezlivosťou a odovzdanosťou do Božej vôle, niekoľkí príbuzní, ktorí jej zostali verní a vládu jej švagra pokladali za nelegitímnu, očistili a rehabilitovali jej meno. A tak Alžbeta začiatkom roka 1228 dostala primeranú rentu, ktorá jej umožnila utiahnuť sa do rodinného hradu Marburg, na ktorom potom býval aj jej duchovný vodca Konrád. Práve on zreferoval pápežovi Gregorovi IX nasledujúcu udalosť: „Na Veľký piatok roku 1228, s rukami položenými na oltár v kaplnke mesta Eisenach, kde v minulosti prijala Menších bratov, v prítomnosti niektorých bratov a rodinných príslušníkov, vzdala sa Alžbeta svojej vôle a všetkých márností sveta. Chcela sa vzdať aj všetkých majetkov, ale ja som ju od toho odhovoril – kvôli láske ku chudobným. Zakrátko na to postavila nemocnicu a prijala do nej chorých a nevládnych. Pri vlastnom stole obsluhovala tých najbiednejších a najopustenejších. Keď som ju za tieto veci napomínal, Alžbeta mi odpovedala, že od chudobných dostávala zvláštnu milosť a pokoru“ (Epistula magistri Conradi, 14-17).

V týchto slovách môžeme postrehnúť mystickú skúsenosť podobnú tej, ktorú mal aj svätý František: Žobráčik z Assisi vo svojom testamente napísal, že pri službe malomocným sa všetko to, čo sa mu na začiatku zdalo horké, zmenilo na sladkosť duše i tela (Testamentum, 1-3). Alžbeta strávila posledné roky svojho života v nemocnici, ktorú založila: slúžila chorým, bdela pri zomierajúcich. Snažila sa vždy vykonávať najpokornejšiu službu a najodpornejšiu prácu. Mohli by sme povedať, že sa stala zasvätenou ženou uprostred sveta (soror in saeculo) a spolu so svojimi priateľkami, ktoré sa obliekali do sivého rúcha, vytvorila rehoľné spoločenstvo. Nie náhodou je patrónkou Tretieho rádu svätého Františka a Svetského rádu františkánov.

V novembri 1231 ju postihli ťažké horúčky. Keď sa rozšírila správa o jej chorobe, ponáhľalo sa ju navštíviť veľké množstvo ľudí. Po desiatich dňoch Alžbeta požiadala, aby zatvorili dvere, a ona tak mohla zostať sama s Bohom. Sedemnásteho novembra v noci sladko zaspala v Pánovi. Svedectvá o jej svätosti boli tak početné, že ju hneď po štyroch rokoch Pápež Gregor IX vyhlásil za svätú a ešte v tom istom roku v Marburgu postavili kostol k jej úcte.

Drahí bratia a sestry, na príklade svätej Alžbety vidíme ako viera a priateľstvo s Kristom dokážu vzbudiť zmysel pre spravodlivosť, pre rovnosť všetkých ľudí a pre práva druhých, ako vedia stimulovať lásku a dobročinnosť. Z tejto dobročinnosti sa rodí aj nádej, ba istota, že sme milovaní Kristom a že láska Kristova nás očakáva a robí nás schopnými nasledovať ho, schopnými vidieť Krista v druhých. Svätá Alžbeta nás pozýva znovu objaviť Krista a milovať ho, uveriť v neho, a nájsť tak skutočnú spravodlivosť a lásku – rovnako tiež radosť – že jedného dňa sa ponoríme do Božej lásky, do večnej radosti s Bohom. Ďakujem.

Preklad: Martin Kramara / TKKBS